Divoká Moruša

Autorka v knihe nádherne vykreslila prírodu – videla som kvitnúť morušu, cítila som vôňu lesa, počula dupot koní a tú surovú, nespútanú divokosť opísaného miesta. Láska k prírode a zvieratám (hlavne ku koňom ?) bolo v príbehu cítiť z každej stránky. Krásna kniha zvonku aj zvnútra.

Ženy v tomto príbehu niesli na pleciach krutú a ťažkú minulosť.

“Tie sestry boli smrť.”

Samuela bola od začiatku rebellka. Divoká. Ostrá. Bojovná. Ochraňovala sestry, správala sa ako ich matka. Mala nešťastie v láske a nedokázala sa otvoriť . Vadilo mi jej správanie, pokiaľ sa neodhalil dôvod.

Ďalšou zo sestier bola krásna Rebeka, ktorá bola zahladená do seba. Pôsobila na mňa príliš naivne, hľadala lásku svojho života. Moje srdce si získala Anastázia (Aňa, Vločka), ktorá bola slniečkom na ranči. Strážili ju a opatrovali ako oko v hlave.

„Chvíľu boli na nej mraky a potom sa znovu vyjasnili ako obloha v máji. Presne taká bola Aňa… Ako kvitnúci máj. “

Poslednou a najstaršou so žien bola Iris, ktorá držala nad sestrami ochrannú ruku. Stala si za svojím slovom.

Ben ma zaujal hneď od začiatku. Aj keď išiel na ranč so zlým úmyslom. Sledovala som so zatajeným dychom vývoj jeho osobnosti. Jeho postoj, jeho vnútorné boje… a najmä moment, keď sa postavil proti otcovi – to malo silu.

Štýl a jazyk písania je príjemný, myšlienky krásne a hlboké. Striedanie mužského a ženského pohľadu udržiavalo správnu dynamiku. Autorka sa nebála ísť do temnejších tónov. Dráma prišla presne tam, kde som ju už nečakala – a tam, kde som na ňu čakala, neprišla v takej paľbe. Chválim nepredvídavosť deja. Jedna z posledných kapitol ma úplne rozbil na kusy.

Menšia výčitka sú dlhšie kapitoly, ktoré ma nútili dočítať rozčítanú kapitolu.

Divoká Moruša je silný, emotívny príbeh o láske, minulosti, divokosti a snahe zachraňovať. ?

Toto nebola len romantika.
Toto bola divokosť.
A ja som ju prežila celým srdcom. ??
Vrelo odporúčam prečítať.