Oči zasypané pieskom

Pavel Smoleński je PÁN žurnalista. Podľa mňa nutne treba čítať. Alebo teda nie, ale kto neprečíta aspoň jednu z jeho kníh, výrazne sa ochudobní. A keď prečítate jednu, budete čítať aj ďalšie.

Kniha je plná príbehov nespravodlivostí z oboch strán, mihajú sa tam pakovia oboch strán až na svetlé výnimky, ktorých je ale na izraelskej strane akosi viac, aj keď im vlastní ľudia nadávajú do zradcov a oni sami nenávidia medzinárodné organizácie, ktoré sú takmer bezvýhradne protiizraelské. Ale sú svetlé výnimky na palestínskej strane, ktorým sa takto nadiaľku hlboko klaniam.
Jedna sa volá Fatima Faroun, ktorá mala pocit, že niečo musí urobiť. Vybrala sa teda do kibucu a vynadala tam prítomným ženám, aký hnusný je ten štát a že sa bojí ich a aj ich detí. Tam sa ale dozvedela, že oni sa boja rovnako tých druhých. Skončilo sa to celé založením úspešného spoločného podniku, ktorí vedú kamošky izraelčanky a palestínčanky. Prečo nie je viac takých ľudí?
A ešte ďalší prípad boja proti ilegálnym osadám. Namiesto terorizmu sa Mohamed al-Hatiba rozhodol postaviť na izraelskej strane ilegálnu palestínsku osadu. Nakoniec prišlo k dohode. A ten človek sa pozitívne aktivizuje ďalej: "Život je rovnako krásny a krehký ako tie kvety. Nehodno ho stratiť. Som človek, tak chcem žiť. Tí, ktorí chceli ukradnúť našu zem, sú tiež ľudia. Nikdy na to nezabúdam, bojoval som s nimi, ale bez nenávisti. No a pozri, kto vyhral. Biľin a nie bojovníci z Jeninu alebo z Gazy."
Škoda, že toto sú naozaj len výnimky. :-(

"Jedni vedľa druhých, zakorenení v nenávisti a vzájomnom pohŕdaní..."
Keď v roku 2014 dopísal Paweł Smoleński zbierku reportáží z Palestíny, v ktorej čitateľom ponúka pohľad na Izraelsko-palestínsky konflikt, napísal: "O niekoľko rokov bude Gaza jedným z najstrašnejších miest na svete, jedine, že sa niečo zmení. Teda, že sa zmení všetko..." Ako to dopadlo? Vieme...
Smoleński v knihe neponúka jednoduché odpovede ani jednoznačné odsúdenia. Kniha nie je cestopis, ani politický traktát – je to zbierka osobných výpovedí a fragmentov životov ľudí, ktorí sa každodenne prebíjajú cez realitu konfliktu, útlaku a beznádeje. V každej kapitole sa zmeriava na každodenný život obyčajných ľudí v oblastiach ako Pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a Jeruzalem. Opisuje ich utrpenie spôsobené blokádami, nedostatkom základných potrieb a zdravotnými problémami vyplývajúcimi z nevyhovujúcich životných podmienok.
"V Gaze sa traduje staré Palestínske príslovie: Ľahšie je diabla pozvať do domu, než ho potom vyhodiť."
Smoleński v tejto knihe ukazuje, ako sa jednotlivci snažia odporovať systému nenásilím, humorom alebo prostým rozhodnutím zostať a vychovávať deti v kraji, kde sa život neráta v rokoch, ale v dňoch bez výbuchu.
"Povedz mi, to len tu sme takí hlúpi? Všetci, Židia aj Palestínčania. Namiesto zarábania sa otĺkame. To len my, Palestínčania a Židia, vieme skur**viť všetko, čo sa dá?"
"Život, je rovnako krásny a krehký ako kvety. Nehodno ho stratiť. Som človek, tak chcem žiť. Tí, ktorí chceli ukradnúť našu zem, sú tiež ľudia. Nikdy na to nezabúdam, bojoval som s nimi, ale bez nenávisti."
Po prečítaní ďalšej fantastickej knihy z vydavateľstva Absynt, som si uvedomila, že ignorancia alebo zjednodušovanie situácie môže byť rovnako nebezpečné ako samotné násilie. Zrazu som nevidela len "čísla obetí" v správach alebo anonymné „obe strany“, ale konkrétnych ľudí s menami, rodinami, obavami a nádejami. Autor v nej nepodnecuje nenávisť, ale porozumenie – a práve tým je výnimočná. Ukazuje, že v srdci konfliktu nie je ideológia, ale ľudia – obyčajní, unavení, no stále schopní prežiť.
PS: Som taká rada, že žijem tu, na Slovensku.

Oplatí sa siahnuť po tejto knihe, aby sa čitateľ priblížil a trochu viac sa zorientoval v tejto téme, na základe osobných skúseností nielen samotného autora, ale aj ľudí, s ktorými sa rozprával. Pre niekoho je riešenie tohto dlhoročného konfliktu veľmi jednoduché a jednostranné, no ono to vôbec nie je jednoduché a Pawel Smolenski podáva informácie z oboch strán, čo veľmi oceňujem. Určite odporúčam.