Púť po otčine
Všetky obaly
O čom je kniha Púť po otčine?
Výber z dosiaľ nepublikovaných rukopisných cestopisov nadšených mladých štúrovcov, ktorí putovali po Slovensku a horlivo hľadali pamiatky zašlej slávy Slovákov. Púť po otčine roku 1846 /Pavol Dobšinský/, Turec, Tisovec, Brezno, Jarbá, Čertovica, Banská Boca, Považie liptovské, Hrádok, Svätý Ján, Svätý Mikuláš, Sielnica, Trnovec, Malá a Veľká Paludza, Ľupča, Lúčky, Orava, Turčianska stolica, Považská diera, Žilina, Teplice, Trenčín, Morava, Dobrá voda, Ján Hollý, Bratislava, Dunaj, Duma večerná, Devín, Nitra, Koniec púte. Z cestovného denníka Janka Buora, Cestopis Štefana Horníka-Opisy krajov slovenských-Uhrovec /Karol Alexander Modráni/, Žilina /Karol Alexander Modráni/, Banská Bystrica /Karol Jaroslav Zorkóci/, Hrádok v Liptove /Karol Jaroslav Zorkóci/, Svätý Ján, Demänová, Svätá Mária, Ružomberok, Likava, Ľubochňa, Kraľovany, Krpeľany, Sučany, Sklabiná, Margita, Starý hrad, Strečno, Lietava, Ilava, Trenčín, Beckov, Podhrad, Lúka, Kúpele v Piešťanoch /Karol Jaroslav Zorkóci/, Sereď /Karol Jaroslav Zorkóci/, Hrad Muráň /Karol Jaroslav Zorkóci/, Kostiviarska /Karol Jaroslav Zorkóci/, Podlavice /Karol Jaroslav Zorkóci/, Staré Hory /Karol Jaroslav Zorkóci/. (Založil/a: icekafe)
(Zobraziť viac 
)
)
Štatistiky
Vydanie
Kniha (1)
šiel som za túžbami po rodinnom kraju
a mladuškú dušu kúpal v krásach zlatých
a ducha napájal po pomníkoch svätých —
napájal pamiatkou zašlých našich časov,
i počul som súzvuk nových slávnych hlasov!
Pravým brehom Váhu som sa ešte dnes ponáhľal cez Okoličné, Mikuláš, Ondrášovú a Ráztoky do Sielnice.
Zaujímavý je výhľad z briežku od Ondrášovej na Liptov dolu. Dojímavejší a krajší ako inokedy bol on teraz pre mňa, keď sa plamenné ohňožiarne slnce poza tenuškú, pred večierkom na vysokých horách stávajúcu riedku paru ponáhľalo ta, za obrovský Choč, akoby sa klaňalo nádhernému Liptovu, v ktorého krištáľových riekach sa celý deň zrkadlilo a od ktorého mohutných štítov sa s leskom odbíjalo. Slnce už zhasínalo, už len vrcholce Tatier rubínmi maľovalo, už sa v žiarach večernej zory jeho krása stratila — a už bol tichý pokojný večer v Liptove. Choč sa vypínal z tej strany od Oravy ako obor okolitých Tatier, držiacich s ním stráž nad večernou tichosťou krajiny. Z druhej strany bolo vidieť končiar Kriváňa ako hlavu v tábore obrov tatranských. Až vykukol spoza nich bledý mesiac a vystupoval vždy vyššie na jasnom nebi ponad hlbokú dolinu Váhu, akoby tých mohutných obrov okolo nej stojacich sebou volal na tajnú cestu, ktorou on blúdieva po polnoci, kým ranné zore neosvietia tmavú nočnú krajinu. Tichučko bolo, keď som došiel pod borový diel, len to bledé svetlo mesiaca si šeptalo svoje tajomné pesničky so zelenými rastlinkami a kvetinkami okolo môjho chodníčka.
(Pavol Dobšinský)