Slony nezabúdajú

Spisovateľka Ariadna Oliverová sa ocitá uprostred zvláštnej záhady, keď ju počas literárneho obeda osloví pani Burtonová-Coxová. Jej syn sa chystá oženiť s krstnou dcérou spisovateľky, no v minulosti sa odohrala tragédia, ktorá sa stále nevyjasnila. Pred dvanástimi rokmi bol nájdený manželský pár mŕtvy pri útese s prestrelenými hlavami. Oficiálne vyšetrovanie uzavrelo prípad, no stále sa vedú debaty, či šlo o vzájomnú samovraždu, alebo jeden z manželov zabil toho druhého. Spisovateľka sa rozhodne vyhľadať Hercula Poirota, aby sa pokúsil objasniť túto záhadu. Obaja sa musia ponoriť hlbšie do minulosti, aby odhalili pravdu.

„... staré hriechy vrhajú dlhé tiene.“

Kniha je písaná z pohľadu Ariadny Oliverovej, ktorá sa snaží viesť rozhovory s rôznymi „slonmi“, ľuďmi, ktorí manželov poznali a na tragédiu si spomínajú, a aj samotného Poirota, ktorý spoľahlivým, nezabudnuteľným a systematickým spôsobom analyzuje jednotlivé indície a spája všetky kúsky mozaiky do jedného celku.

Príbeh sa zameriava skôr na analýzu minulosti a rekonštrukciu udalostí, ktoré dávno vybledli v pamäti svedkov. Ukazuje, ako sa časom pravda vytráca v spleti klamstiev, poloprávd a zamlčovaných faktov a ako sa minulosť môže zmeniť na mýty a klebety. Aj počas samotného vyšetrovania sa ukazuje, že ľudská pamäť je často neúplná, nespoľahlivá a skreslená.

„Keď si ľudia niečo pamätajú a porozprávajú vám o tom, nie vždy je to presne to, čo sa stalo, ale čo si oni mysleli, že sa deje.“

Aj keď sa zápletka miestami zdá predvídateľná a niektoré pasáže sú roztiahnuté s opakujúcimi sa motívmi, Slony nezabúdajú sú príjemným, hoci pomalším príbehom, ktorý ponúka pohľad na to, ako sa dá starší detektívny prípad poskladať z rozhovorov a analýz. Páčilo sa mi aj prirovnanie k slonom.

Ak však od kráľovnej anglickej detektívky ešte nemáte veľa načítané, odporúčam začať jej skoršími dielami. Tento román totiž možno nemá toľko prekvapení a šarmu, ako jej iné diela. Je ale pravda, že aj vo vyššom veku, mala autorka stále čo ponúknuť.