Južné predmestie
Originálny názov: Borgo Sud
Donatella di Pietrantonio 
Všetky obaly
#O čom je kniha Južné predmestie?
Pokračovanie románu Tá, čo sa vracia.V najhlbšej tme noci tesne pred svitaním, Adriana mláti do dverí s novorodencom v náručí. So sestrou sa dlho nevideli, a tá vôbec netušila, že Adriana čaká dieťa. Pred kým uteká? Je naozaj v nebezpečenstve? Adriana v sebe nosí večný nepokoj, zosobňuje bezočivosť a predovšetkým neochvejnú silu postaviť sa zoči-voči pravde, hoci môže byť nepohodlná či príliš krutá. A tak sa odrazu izby zaplnia hlasmi, pochybnosťami, vynárajú sa
otázky.
Rozstrapatená a vystrašená Adriana prináša do sestrinho bytu a manželstva chaos, odhaľuje vážnu trhlinu, jej sestra vníma manželove úniky, nehu, či rezervovanú eleganciu v novom svetle. O niekoľko rokov musí rozprávačka tohto príbehu po nečakanom telefonáte náhle opustiť francúzske mesto, v ktorom sa rozhodla žiť. Vydáva sa tak na nekonečnú cestu nocou, sprevádzaná vynárajúcimi sa spomienkami. Vracia sa na Južné predmestie, do rybárskej štvrte Pescary. V tomto nepreniknuteľnom avšak pohostinnom mikrokozme môže vďaka pevným pravidlám a drsným obyvateľom s veľkým srdcom zistiť, čo sa vlastne stalo a zmieriť sa s minulosťou.
Donatella Di Pietrantonio po svojom úspešnom románe Tá, čo sa vracia, prichádza s intímnym príbehom plným napätia, v ktorom sa spája silná emócia s hĺbkou myšlienok. (Založil/a: icekafe)
(Zobraziť viac 
)
)
Štatistiky
Vydanie
Kniha (1)
Komentáre
Predtým, ako som sa pustila do Južného predmestia, som si opätovne strihla Tú čo sa vracia- na oživenie postáv, deja, atmosféry.
Južné predmestie mapuje tentokrát život Arminuty a jej sestry Adriany. Obidve sú už dospelé, majú vlastné životy, vlastné trápenia, tajomstvá, nezdary.. Adriana je matka a jej život nie je ani zďaleka ideálny. Ale to ani ten Arminutin. Aj keď sa ich životy rozdelili, a v mnohom sú odlišné, predsa majú niečo spoločné.
Musím sa priznať, že prvá časť sa mi páčila viac, dejovosťou, postavami, celkovým štýlom písania. V druhej časti som sa akosi nevedela naladiť na knihu. Je prerozprávaná z pohľadu Arminuty s odstupom času formou akýchsi spomienok. Z tohto dôvodu mi dej prišiel trochu chaotický. No keď sa začítate a naladíte na štýl, opäť sa ocítate v úžasnom, hoci trpkom Taliansku v životoch dvoch sestier, ktoré navždy ovplyvnilo prostredie, v ktorom vyrastali.
Južné predmestie mapuje tentokrát život Arminuty a jej sestry Adriany. Obidve sú už dospelé, majú vlastné životy, vlastné trápenia, tajomstvá, nezdary.. Adriana je matka a jej život nie je ani zďaleka ideálny. Ale to ani ten Arminutin. Aj keď sa ich životy rozdelili, a v mnohom sú odlišné, predsa majú niečo spoločné.
Musím sa priznať, že prvá časť sa mi páčila viac, dejovosťou, postavami, celkovým štýlom písania. V druhej časti som sa akosi nevedela naladiť na knihu. Je prerozprávaná z pohľadu Arminuty s odstupom času formou akýchsi spomienok. Z tohto dôvodu mi dej prišiel trochu chaotický. No keď sa začítate a naladíte na štýl, opäť sa ocítate v úžasnom, hoci trpkom Taliansku v životoch dvoch sestier, ktoré navždy ovplyvnilo prostredie, v ktorom vyrastali.
-
Životy dvoch sestier, ktorých životy sa neustále schádzajú a rozchádzajú, životy ich rodiny, príbuzných, známych, ktoré ich ovplyvňujú, formujú a predurčujú ich kroky. Príbeh o obyčajnom živote, ktorý môže postretnúť kohokoľvek z nás, napísaný spôsobom, ktorý vás donúti nepustiť knihu z rúk až do jej konca.
“Matka uhádla budúcnosť svojich dcér, cítila ju v sebe svojím živočíšnym hmatateľným inštinktom, akým cítite koliku, vnútorné chvenie čriev.”
Pri čítaní tejto knihy som pochopila, prečo sa niekedy hovorí: “To je taká talianska rodina…” Pretože Taliani sú vášniví, nielen v láske, ale i v nenávisti, sú vášniví v citoch, konaní a dokonca i zaryté mlčanie môže byť prejavom vášne. Donatella di Pietrantonio v svojom románe nič neprikrášľuje, nehľadí na svet cez ružové okuliare, nesnaží sa skryť pravdu a tak čitateľovi sprostredkováva iba “holé” životné príbehy bez príkras.
“Pierovi rodičia kúpili byt pre mladomanželov, ktorými sme kedysi boli, a v ňom sa doplnky, obrazy, taniere a poháre začali rozchádzať skôr ako my: dary od Pierových príbuzných s tým, čo patrilo mne. Predmety to poňali rázne, my sme potrebovali oveľa viac času, aby sme od seba oddelili naše životy.”
Románom nás prevedie Arminuta - dcéra, sestra, manželka, rozprávačka, ktorej meno keby ste nepoznali, tak vám ani nenapadne ho zisťovať, lebo máte pocit akoby ste ju poznali celý život, akoby bola vašou sestrou…
Čo ma v knihe upútalo najviac, bol rozporuplný vzťah matky a oboch dcér:
“Stiahlo mi hrdlo od nehy a odporu. Nemala som dôverný vzťah k jej telu, keď jej pichali do zadku injekciu, chcela som vyjsť von, ale sestričky ma zastavili so slovami: ,,Môžete tu zostať, ste predsa dcéra." Jej nahota, hoci len čiastočná, ma vyrušovala. Odvracala som zrak od chlpatých nôh. Bola to predsa moja matka. Bola moja matka. Aj keď ma dala vychovať inej žene, zostala som jej dcérou. Budem ňou navždy.
Matka zapĺňala moje vnútro, bola skutočná a divoká. V mnohom pre mňa zostala veľkou neznámou, nikdy som neprenikla do tajov jej ukrytého citu. Vyrovnám sa s ňou až vo svojej poslednej hodine.”
Tých myšlienok, ktoré by sa dali vypichnúť je ešte oveľa viac, ale úplne najlepšie by bolo sa do knihy začítať a vychutnať si ju. Tak ak sa ešte váhate, neváhajte, začítajte sa!