Deň trifidov

Ľudstvo stratí zrak a na ľudí číha hrozba v podobe trifidov - rastlín, ktoré sa dokážu presúvať (chodiť by bolo asi silné slovo) a zabiť človeka. Akože nič moc situácia a hlavný hrdinovia príbehu Bill a Jocelle stoja pred zásadnými morálnymi križovatkami. Autor dokáže vtiahnuť čitateľa do svojich filozofických úvah tak veľmi, že sám začne rozmýšľať, ako by sa v podobných situáciách zachoval. V knihe budeš cíti zvláštnu až takú ponurú atmosféru a zúfalstvo ľudí. Mne osobne sa spojenie sci-fi a filozofických zamyslení páči.

Príbeh poukazuje na konanie jednotlivcov aj spoločnosti po katastrofe veľmi pútavým spôsobom. Je potrebné brať ohľad na to, že bol napísaný v 1951 a isté (niekedy aj dosť podstatné) rozdiely v správaní ľudí sú viditeľné. Aj z tohto dôvodu je možné, že štýl písania nebude vyhovovať každému. Myslím si však, že môže čitateľom ponúknuť veľa.

V podstate sa v tomto príbehu nič nepokazilo, len som nemala až taký super pocit po dočítaní, ako pri iných sci-fi príbehoch. Ja osobne ju neradím medzi sci-fi klasiku, ale rozhodne sa mi nápad aj spracovanie páčil.

Tak dobre scifi som už dávno nečítala. Bill , tak ako ešte zopár ľudí na celom svete, sa zobudí po meteorickom roji a zistí že je jeden z mala ktorý vidí. Na svete vypukne chaos a panika a vidiacim nezostáva nič iné než prispôsobiť svoj život v novom svete plného trifidov ktoré sú o inteligentnejšie a prefíkanejšie než si väčšina ľudí mysli. Famózny príbeh, ešte by som kľudne privítala aj +200 strán alebo aj pokračovanie.