Kniha ohňa

Napriek tomu, že autorka nás po jednej idylickej terasovej scénke hodí rovno do plameňov, mala som fakt problém sa začítať a aj neskôr mi to išlo ako v gumovom člne po štrkovisku. Hoci mi v predchádzajúcich knihách neprekážal autorkin nežný, poetický štýl, tu už toho na mňa bolo priveľa a zdalo sa mi, že Christy občas sklzava takmer do lyrizovanej prózy. Nedokážem jej uveriť, že niekto uvažuje v básnických figúrach tak, ako rozprávačka Irini.

Najviac ma škrie, že autorka sa opäť zodpovedne zamerala na náročnú a dôležitú tému, ale aj tak som mala pocit, že sa nejak hráme s detskou lopatičkou a nejdeme do hĺbky. Opakovane sa skrz rozprávačku vracala k zničenému lesu, opisovala zhorené stromy, mŕtve zvieratá, popol namiesto vegetácie, až som začala mať pocit, že degraduje ostatné dopady požiaru. Okrajovo sa síce spomenula fatálna nepripravenosť záchranárov, klimatické zmeny a laxný prístup obyvateľov, dokonca grécko-turecký konflikt, a možno rozsah diela autorke neumožňoval viac to rozviesť, ale u mňa to akurát spôsobilo, že som mala v závere problém vybaviť si, o čo - okrem pečených gaštanov - v knihe vlastne šlo.

Pochopiteľne nemožno čakať dynamiku katastrofického filmu od autorky, ktorá píše o závažných problémoch emotívne a pozvoľna, no tentokrát sa mi zdalo, že sa pokúsila pojať viac tém, než sa zmestí do takej útlej knihy. Rešpektujem ju za to, že sa nebojí písať o reálnych ťažkostiach a tragédiách a robí to opatrne a s citom, a som si istá, že rovnako aj Kniha ohňa si nájde svojich čitateľov, hoci ja som tentokrát až tak ohúrená nebola.