Zo života bábok

„Motýle mávajú krídlami a celý svet spieva.”
Obrazovka jej potemnela a potom sa na nej objavili slová AKTIVOVAŤ BEZPEČNOSTNÝ PROTOKOL. „Lenže čo spievajú vtáky?”
A tatko odvetil: „Na oblohe ste voľní.”
.
Je podivuhodné, ako každá Kluneho kniha dokáže v človeku prebudiť inú časť lásky k životu, empatie a pocitov, ktorých škálu je veľmi ťažko opísať. Myslím, že tento autor sa veľmi zaslúžene dostáva na miesto obľúbeného autora u čitateľov a ak ste od neho ešte nič nečítali, neváhajte ani sekundu.
.
Začiatok bol pomerne rozpačitý, hoci som nechcela knihu odložiť, myslela som si, že Klune tentokrát šľapol vedľa. Keď sa však príbeh rozbehol, stránky sa mi míňali pod rukami príliš rýchlo a ja som len dúfala, že koniec nezostane na čitateľovi.
.
Je neskutočné, ako sa s každou knihou dokáže autor preniesť do iného sveta, ktorý nám dovoľuje objavovať. Tentokrát sa ocitáme vo svete inšpirovanom Pinocchiom - na čo autor odkazuje aj citátmi - v príbehu sa však uberáme sci-fi smerom a budúcnosťou, ktorá možno nebude veľmi vzdialená tej našej (ak patríte k fanúšikom antiutópie). Znova však objavujeme hĺbku a význam emócií, s ktorými autor pracuje bravúrne.
.
Viem, že Zo života bábok nesadne každému. Ja som si však na nej zamilovala práve tú absurdnosť, rozmanitosť a nádej, ktorá zostáva aj vo chvíľach, kedy sa už na nič iné nezmôžeme...
.
Za mňa je každá kniha od autora zaujímavým čítaním a skutočne, ak ste ešte po žiadnej nesiahli, prosím, neváhajte, oberáte sa o skvelé čitateľské zážitky.

Zbožňujem tohto autora ale túto knihu považujem zatiaľ za najslabšiu. Niet pochýb že príbeh je veľmi zaujímavy a sledovať ako spolunažívajú stroje s ľuďmi je fascinujúce. No dej je hrozne rozťahaný a niektoré veci boli ešte aj na mňa veľmi uletene. Nevadi, ďalšia kniha to hádam napraví :-)

"Rozprávali," odvetil tatko. "Teda ... aspoň sa o to usilovali. No nenávideli rovnako intenzívne, ako milovali. Báli sa toho, čomu nerozumeli. Dokonca aj keď nás stavali, chceli viac. A čím ďalej zachádzali, tým viac strácali kontrolu. Jeden druhého obviňovali zo zrady. Otrávili zem. Mali dosť času na to, aby svoje správanie zmenili, no neurobili tak. Ich hnev rástol, až kým nevybuchol a nevzplanul. Mnohí z nich umreli. No my sme ostali, pretože ich koža nebola našou kožou. Naše telá neboli ich telami. Naše mysle neboli ich mysľami." Pokrútil hlavou. "Ale aj tak ich stále milujem." Pozrel sa na Vica. "Pretože napriek všetkým ich nedostatkom nás vyrobili. Dali nám mená. Milovali nás."

"Prečo? Je to dizajnová chyba."
"Chyba?" zasmial sa nahlas. "Samozrejme, že je. Práve pre vaše chyby ste nám vo všetkom nadradení. Nezáleží na tom, čo stroje dokážu, ani na tom, aké budú silné, no práve absencia chýb sa nám raz stane osudnou. Ako môže táto existencia prežiť, keď sú všetky strojmi vyrobené veci do posledného mikroskopického detailu dokonalé? Keď strojmi vyprodukovanej hudbe chýba rozhorčenie a radosť? Našou jedinou chybou je, že sme sa odsúdili na doživotné napodobňovanie toho, čoho existenciu sme zavrhli ako nespôsobilú." Pokrútil hlavou. "Nikdy sa nemôžeme stať vami. Namiesto toho sa z nás stali vaši duchovia, ktorí budú sužovať tento svet, až kým z neho nič neostane."
Kočiš sa potichu zasmial. "Nie je to chyba, Victor. Na svete neexistuje nič úžasnejšie ako vedomie, že nič z tohto nebude trvať večne."

Veľmi podarený a originálny príbeh (zatiaľ som podobný nečítala) so skvelými postavami. Sestra Ratched, vysávač Rambo, tatko Gio či Victor. Autor vyskladal krásnu mozaiku vtipu, tragédie, radosti, bolesti, nádeje ... Pobavil, dojal, mierne postrašil v rámci robotov a AI, ale môžem len odporúčať.