Baumgartner

Profesor Baumgartner starne. Stratil svoju životnú lásku Annu a je osamelý. Spoločnosť mu robia spomienky, ktoré prelínajú osobné momenty, vtipné a citlivé scény zo súčasnosti.
“Baumgartner stále cíti, stále miluje, zmyselne túži, chce žiť, ale najvnútornejšia časť z neho je mŕtva. Desať rokov je mu to jasné a desať rokov robí všetko, čo je v jeho silách, aby to nevedel.”
-
“Žiť znamená cítiť bolesť, povedal si, a žiť v strachu z bolesti znamená odmietať život.”
Po rokoch samoty nájde novú spriaznenú dušu - Judith a život zase začína mať zmysel. Avšak keď sa konečne rozhodne ju požiadať o ruku a ona odmietne, tak sa pre Baumgartnera zrúti svet ako domček z karát.
Až potiaľto sa mi kniha čítala výborne a stránky sa obracali takmer samé. Potom som začala mať pocit, akoby autor stratil niť svojho písania a do príbehu začali vstupovať rôzne postavy z minulosti, či už príbuzní, alebo príbuzní už spomenutých príbuzných… Jednoducho tu bolo zrazu toľko postáv a dejových liniek, že som začala strácať prehľad kto s kým a prečo.
V závere sa čitateľ a aj samotná hlavná postava, Baumgartner, zoznamuje s Beatrix Coenovou a život, ako inak, opäť začína mať zmysel…
“Človek nemá život, ak nie je spojený s inými, no keď má šťastie, že je hlboko spojený s druhým človekom, taký spojený, až ten druhý človek je rovnako dôležitý ako on, potom sa život stáva viac než možným, stáva sa dobrým.”
Koniec knihy ma prekvapil - tak trochu som čakala happy end, ale… Ak by autor žil, tak by som dúfala v pokračovanie, ale keďže autor minulý rok zomrel, tak sa budem musieť uspokojiť s otvoreným koncom.
Autor pracuje zaujímavým spôsobom s jazykom - chýbajú tu interpunkčné znamienka na označenie priamej reči. Teda, komu chýbajú!? Mne zo začiatku veru áno, ale po chvíli som si zvykla a už som to ani neriešila, len na prvý pohľad sa text zdá o čosi hutnejší. Zaujali ma ale Austerove opisy postáv. Azda najmarkantnejší bol opis samotného Baumgartnerovho otca:
“…vyzeral ako obyčajný kúsok ľudského mäsa, muž s ovisnutým bruchom a sivou tvárou, možno nižšie postavený úradník, pracovník banky alebo nejaký kancelársky zamestnanec, ničím zaujímavý typ tesne pred štyridsiatkou alebo krátko po nej, ale už zomletý prácou, životom alebo svetom a bez nádeje, že by sa niekedy znovu postavil na nohy.”