Príbeh dvoch sestier, a nielen ich, ktoré vyrástli v detskom domove 80.-90. rokov minulého storočia, ktorý rozpráva staršia Diana najprv ako dieťa a neskor ako dospelá žena, ktorá si našla aké-také miesto v živote.
Občas osamelým dievčatám niekto pomohol. Diane starý bylinkár, dobrý Mág, v detských očiach kúzelník, ktorý im dá to, čo práve potrebujú - najesť, aké jednoduché, obyčajné pre tých, pre ktorých je to samozrejmostou. Jeho odpoveď sa tiahne životom malej Diany, ktorá by zjedla tony jedla, a tak spráska všetko, čo sa dá. Kedysi pochopila, že mágovia jedia viac, aj ked skutočnosť bola iná...ale chcela žiť s pocitom ľahkosti, ktorý uňho zažila. Prijíma život, ako ide, s vedomím že jej je lepšie, ak je tam, kde sa konečne naje. Asi aj bolo, aj keď si potom celým životom niesla svoje traumy. Ťažké podmienky, ale pre niektoré deti možno lepšie ako doma, kde ich zatvárali, týrali, nechali hladné, samé napospas životu. Tu našli svoju novú rodinu s jej lepšími či horšími členmi. Diana, pretĺkajúca sa životom od malička sama a napokon cítiaca sa bezmocná, ako také "makové zrnko na brioške". A podobne aj ďalšie deti, Carlos, Evička. Ondrej... prežívame smutné príbehy detí, ktoré sa nijako nemohli brániť pred dobou, spoločnosťou či "ujami v tielkach". "Muži v tielku bývajú dobrí", presvedčenie až do konca, dieťa ani nevedelo, že ho v diagnostickom ústave zneužíval jeden taký . Možno aj dobre, že nevedelo, ze to tak necítilo. Smutné príbehy postáv, nie vždy šťastných v manželstve (ako Matrtaj) hľadajúcich lásku či pokoj niekde inde, v práci, povinnostiach či v príbehoch o Sparte. Je jeden z tých, ktorí paradoxne tragicky dopadnú, aj keď je vo svojej práci dobrý a deťom nápomocný. Vidíme dobrých hrdinov i akési karikatúry plné zloby, trestov, hnusného správania v minulej dobe. Ale takých nájdeme asi v každej dobe, aj keď životy detí v detských domovoch sa hádam zmenili po 1989 roku k lepšiemu. Ale vo svojom živote stále čosi hľadajú, nemali možnosť nájsť to ako deti a často nemajú možnosti ani v dospelosti a doplácajú na to, čo možno zdedili alebo nedostali. Stále čakajú na lásku, ktorej sa im nedostalo. Nádej tu stále je..." Ale hoci bývam sama, ešte neprišiel. Nič by ma nepotešilo viac, keby jedného dňa, alebo ešte lepšie v noci, potichu zaklopal...Dá mi čas a všetko mu vysvetlím, mne na zube nezáleží. Nemusí mať ani jeden, len nech už zaklope."
Kniha (1)
Občas osamelým dievčatám niekto pomohol. Diane starý bylinkár, dobrý Mág, v detských očiach kúzelník, ktorý im dá to, čo práve potrebujú - najesť, aké jednoduché, obyčajné pre tých, pre ktorých je to samozrejmostou. Jeho odpoveď sa tiahne životom malej Diany, ktorá by zjedla tony jedla, a tak spráska všetko, čo sa dá. Kedysi pochopila, že mágovia jedia viac, aj ked skutočnosť bola iná...ale chcela žiť s pocitom ľahkosti, ktorý uňho zažila. Prijíma život, ako ide, s vedomím že jej je lepšie, ak je tam, kde sa konečne naje. Asi aj bolo, aj keď si potom celým životom niesla svoje traumy. Ťažké podmienky, ale pre niektoré deti možno lepšie ako doma, kde ich zatvárali, týrali, nechali hladné, samé napospas životu. Tu našli svoju novú rodinu s jej lepšími či horšími členmi. Diana, pretĺkajúca sa životom od malička sama a napokon cítiaca sa bezmocná, ako také "makové zrnko na brioške". A podobne aj ďalšie deti, Carlos, Evička. Ondrej... prežívame smutné príbehy detí, ktoré sa nijako nemohli brániť pred dobou, spoločnosťou či "ujami v tielkach". "Muži v tielku bývajú dobrí", presvedčenie až do konca, dieťa ani nevedelo, že ho v diagnostickom ústave zneužíval jeden taký . Možno aj dobre, že nevedelo, ze to tak necítilo. Smutné príbehy postáv, nie vždy šťastných v manželstve (ako Matrtaj) hľadajúcich lásku či pokoj niekde inde, v práci, povinnostiach či v príbehoch o Sparte. Je jeden z tých, ktorí paradoxne tragicky dopadnú, aj keď je vo svojej práci dobrý a deťom nápomocný. Vidíme dobrých hrdinov i akési karikatúry plné zloby, trestov, hnusného správania v minulej dobe. Ale takých nájdeme asi v každej dobe, aj keď životy detí v detských domovoch sa hádam zmenili po 1989 roku k lepšiemu. Ale vo svojom živote stále čosi hľadajú, nemali možnosť nájsť to ako deti a často nemajú možnosti ani v dospelosti a doplácajú na to, čo možno zdedili alebo nedostali. Stále čakajú na lásku, ktorej sa im nedostalo. Nádej tu stále je..." Ale hoci bývam sama, ešte neprišiel. Nič by ma nepotešilo viac, keby jedného dňa, alebo ešte lepšie v noci, potichu zaklopal...Dá mi čas a všetko mu vysvetlím, mne na zube nezáleží. Nemusí mať ani jeden, len nech už zaklope."