Noc

V rozprávaní sa striedajú rôzne uhly pohľadov - či už vyšetrovatelia, obete únosu, alebo zdanliví náhodní okoloidúci, ktorí na prvý pohľad súvisia s dejom ako kečup so solárnou lampou. Postupne naberá celý príbeh jasnejšie kontúry, a hoci som mala dosť skoro narcistický pocit, že už viem, o čo vlastne ide, rozuzlenie ma pekne vyviedlo z omylu.

Na čítanie Noci potrebujete trochu silnejší žalúdok - nie je to síce Carter, ale aj Beck dokázal vymyslieť prekvapivo kreatívne spôsoby, ako odkrágliť človeka zavretého vo valci, a potichu vám prezradím, že predstava ľudského kebabu je z nich najmenej odpudivá. Kapitoly sa často končia vypučenými očami (tentokrát čitateľa, nie obete), príbeh má rýchly spád a retrospektíva z pohľadu neznámeho chlapca tomu celému dodáva krásne mrazivý nádych tajomna.

Obdivujem autorovu schopnosť jemne naznačiť udalosti predchádzajúcej knihy tým puntičkárskym spôsobom, že máte šajnu, prečo sa občas hlavné postavy k sebe správajú ako dve hárajúce sa feny zavreté na primalom dvore, ale zároveň vám nevyslepičí celú zápletku. Akurát teda vám bude jasné, že Bjőrková to v jednotke prežila, ale s tým už nič nenarobíme.

Hre som vyčítala na kolene utlčený a na karbobrúske vybrúsený záver, z ktorého ešte trčali triesky. Noc má omnoho lepšie premyslené rozuzlenie, síce nepravdepodobné, ale napriek tomu logické - a ruku na srdce, trilery nečítame preto, aby sme dostali uspokojivý index pravdepodobnosti - akurát teda na môj vkus zostalo na konci priveľa voľne pohodených otáznikov. Moja zvedavosť zostala na konci smutne čumieť nad prázdnym tanierikom.