Elena Lacková

Životopis - Elena Lacková:

Elena Lacková je najvýznamnejšou rómskou spisovateľkou na Slovensku. Je zakladateľkou prvého amatérskeho rómskeho divadla na Slovensku, zakladateľkou rómskej pôvodnej drámy i rómskej literatúry písanej pôvodne v rómskom jazyku. Zároveň je aj prvou rómskou ženou zo Slovenska a Čiech, ktorá ukončila vysokoškolské štúdium a obhájila titul magistra (FiF UK, Praha, v roku 1970) a jedinou rómskou spisovateľkou, ktorá sa stala členkou Spolku slovenských spisovateľov (1993). Je prvou Rómkou, nositeľkou vysokého štátneho vyznamenania (Rad Ľudovíta Štúra III. Triedy), ako aj historicky po prvý raz na Slovensku udelenej medaily pri príležitosti Pamätného dňa obetí rasového násilia a holokaustu.

Elena Lacková (dievčenským menom Doktorová) sa narodila 22. marca 1921 v rómskej osade vo Veľkom Šariši (okres Prešov). Jej otec - Mikuláš Doktor - bol tamojší vajda a hudobník, viedol rómsku kapelu. Matka Mária bola ne-Rómka poľskej národnosti - sirota, ktorej matka zomrela pri pôrode a ktorá od svojich 14 rokov žila v sirotinci vo Varšave. Po vybombardovaní Varšavy presťahovali sirotinec do Moskvy a deti rozmiestnili do ruských rodín. S otcom E. Lackovej sa Mária zoznámila v Moskve, kde bol počas 1. svetovej vojny vojnovým zajatcom. Po Veľkej októbrovej revolúcii si svoju ženu Máriu doviedol otec E. Lackovej do Veľkého Šariša. Tam pracovala ako sezónna robotníčka. V zime sa zaoberala rôznymi ručnými prácami. Pre židovské a iné bohaté rodiny vo Veľkom Šariši vyšívala, šila šaty, háčkovala obrusy, plietla rozličné časti odevov z vlny a tak si zarábala na živobytie. E. Lacková vyrastala v početnej rodine. Mala osem vlastných súrodencov a dvoch nevlastných - z prvého otcovho manželstva. Najstarší Jožko sa narodil v Rusku a zomrel, keď mal 17 rokov. Po ukončení základnej školy vo Veľkom Šariši absolvovala 3 triedy meštianskej školy. O literárnu tvorbu sa pokúšala už ako 14-ročná, keď začala písať básničky. Jej učiteľka niekoľko z nich poslala do prešovského rozhlasu, kde dve z nich odzneli v relácii -Londýn - Paríž - Veľký Šariš-. Ako 19-ročná sa vydala za robotníka Jozefa Lacka. Mala šesť detí (dve zomreli v detskom veku).

Počas 2. svetovej vojny boli Rómovia, podobne ako Židia, postavení mimo zákon a museli opustiť svoje obydlia vo Veľkom Šariši. V roku 1942 (podľa vyhlášky ministerstva vnútra č. 127 z roku 1940) im gardisti - Hlinkova garda - zbúrali domy a v zime ich vyhnali na neďaleký kopec Korpáš. Okolo 400 Rómov - medzi nimi aj rodina Eleny Lackovej - sa zrazu ocitlo bez prístrešia. Vstup do miest Veľký Šariš a Prešov im bol zakázaný. Do dediny mohli prísť len na dve hodiny denne. Chlapov vo veku od 18 do 60 rokov umiestnili gardisti do tábora nútených prác. Tieto zážitky sa neskôr stali základnou témou literárnej tvorby Eleny Lackovej.

Po vojne si našiel manžel Eleny Lackovej prácu v Čechách, v Kladne. Po krátkom odlúčení ho nasleduje a narodí sa im tretie dieťa . Napokon sa spolu vracajú do Veľkého Šariša a ďalej žijú v chatrči na Korpáši. (Osada bola zrušená až v roku 1965.) Po márnych pokusoch získať prácu a iné bývanie, sa Elena Lacková rozhodla napísať divadelnú hru, naštudovať ju s Rómami z osady a upozorniť tak na utrpenie Rómov vo vojne, ktoré sa nekončí ani štyri roky po nej.

Vzniká prvá verzia jej hry Horiaci cigánsky tábor. Hru nacvičuje vo vlastnej chatrči, napokon skúšajú v škole. Divadlo chce hrať celá osada. Po premiére v kultúrnom dome vo Veľkom Šariši (16. apríla 1948) sa o rómskom divadle začína písať v novinách ako o prvom cigánskom divadle . A o Elene Lackovej ako o prvej cigánskej spisovateľke... Chýr o nej zaletí až do Prahy a nasleduje pozvanie na ministerstvo sociálnych vecí a ponuka vykonávať osvetovú prácu medzi Rómami v pohraničnej oblasti. Elena Lacková cestuje do Karlových Varov s celým rómskym súborom a -kočujú- po západných Čechách. Napokon to herci bez svojich rodín nevydržia a prvé kočovné (zájazdové) rómske divadlo zo Slovenska sa vracia domov. Nasledujú predstavenia na Slovensku. Dovedna cestovali po Slovensku i Čechách takmer dva roky (do roku 1950) a zahrali 106 predstavení. Potom sa súbor rozišiel, mladí herci si zakladali vlastné rodiny.

V roku 1950 sa Elene Lackovej konečne podarilo presťahovať sa s rodinou z chatrče v osade pod Korpášom do Prešova. Sestra s mamou kúpili malý domček s dvoma miestnosťami a kuchyňou. Žili tam dovedna štrnásti. Vďaka popularite Eleny Lackovej sa podarilo zamestnať jej muža - pracuje na odbore zdravotníctva Krajského národného výboru a získal byt, aj keď pivničný. V roku 1951 začína na Krajskom národnom výbore v Prešove pracovať aj Elena Lacková - je krajskou osvetovou inšpektorkou. V praxi to znamená riešenie každého problému, ktorý sa dotýkal Rómov. Napriek vyčerpávajúcej práci, ktorú vykonáva takmer sústavne v osadách a na každom kroku sa stretá u majority s vžitým podceňovaním Rómov, naďalej píše. V roku 1952 píše hry Nový život a Rómske srdce Chce znova zažiť, ako sa Rómom dostáva od gádžov úcty. V roku 1955 sa vracia ku svojej úspešnej divadelnej hre Horiaci cigánsky tábor a znova ju naštuduje - tentoraz s Rómami z Prešova. V spolupráci s mládežníkmi z prešovského profesionálneho Divadla Jonáša Záborského sa jej podarí uviesť ju na scéne tohto divadla.

Na túto udalosť Elena Lacková spomína: -Divadlo nám pri premiére poskytlo veľkú pomoc. Zhotovilo nám kulisy, prepožičalo kostýmy a rekvizity. Hľadisko bolo vypredané do posledného miesta. Premiéry sa zúčastnili aj herci z DJZ a dokonca pricestovali aj vysokí funkcionári z Bratislavy. Tlieskali nám a po premiére nám usporiadali recepciu v hoteli Dukla.- (Archív Romano nevo ľil.)

V roku 1956 vydali jej hru obidve československé vydavateľstva divadelných hier - LITA a DILIZA. -Po knižnom vydaní mojej hry Horiaci cigánsky tábor ju naštudovali mnohé divadelné krúžky a ochotnícke divadlá, ktoré vtedy vznikali po celom Slovensku. Niektorých vystúpení som sa aj zúčastnila - napríklad v Skalici. Ochotníci z Drienova podnikali s touto hrou zájazdy po celom okrese. V roku 1975 sa dostali až do krajskej súťaže v Revúcej, kde získali ocenenie! Predsedom poroty bol vtedy herec Ivan Palúch, ktorý hru aj výkony hercov vysoko ocenil. Moja hra v podaní slovenských ochotníkov získala veľa ocenení,- spomína Elena Lacková (archív Romano nevo ľil). V roku 1960sa v Prešove zrušil kraj a Elena Lacková začína dochádzať do Košíc. Stáva sa osvetovou pracovníčkou Okresného domu osvety. Znova má na starosti Rómov a organizuje kurzy varenia, šitia... Dochádzanie do Košíc je náročné - vychováva štyri deti. Piaty synček bol po prekonaní ťažkého zápalu mozgových blán v detskom domove (neskôr, ako 14-ročný zomrel). Hľadá si prácu a nádej vidí znova - v Čechách. Aj s deťmi cestuje do Ústí nad Labe. Tam jej ponúknu miesto, po akom vždy túžila - v mestskom Parku kultúry a oddychu s pracovným zaradením: práca so súbormi ľudovej tvorivosti. Prichádza za ňou aj manžel Jozef, ktorý začína pracovať na krajskej hygienickej stanici, neskôr ako majster v melioračnom družstve.

V roku 1965 začína Elena Lacková (na podnet jej vedúceho) študovať popri zamestnaní na Karlovej univerzite v Prahe (Fakulta osvetovej práce a žurnalistiky) . Má vtedy 43 rokov. Po dvoch rokoch musí štúdium prerušiť, pretože jej manžel túži po návrate domov. Do Prešova odchádzajú z Ústí nad Labem už len s dvoma deťmi - syn Milan si v Ústí našiel manželku Oľgu a dcéra Marienka sa tam vydala tiež.

Koncom 60-tych rokov sa Elena Lacková zapája do národnostného hnutia Rómov. Aj keď Rómom nebol priznaný štatút národnosti, stáva sa spoluzakladateľkou prvého celorepublikového Zväzu Cigánov - Rómov. Na Slovensku povolilo ministerstvo vnútra jeho činnosť ako kultúrno-spoločenskej organizácie v novembri 1968, ustanovujúci zjazd sa na Slovensku uskutočnil v apríli 1969. (Zväz bol však v roku 1973 zrušený.)

Napriek dvom rokom úspešného štúdia na vysokej škole v odbore osvetová práca a dlhoročnej praxi osvetovej a kultúrnej pracovníčky - sa Elene Lackovej po návrate do Prešova nepodarí zohnať zamestnanie. Manžel ochorel a zostali bez prostriedkov. Rok vyrábajú náramky a prstienky a predávajú ich na jarmokoch Napokon sa Elena Lacková vracia k štúdiu a vo veku 48 rokov promuje 16. 12. 1970. Vtedy už bola starou mamou 9 vnúčat.

Po ukončení vysokoškolského štúdia a získania titulu magistra, paradoxne znova v Prešove nemôže nájsť prácu. Až po sťažnosti do redakcie novín Rudé právo, jej ponúknu miesto osvetovej pracovníčky v obci Lemešany, kde pôsobí aj ako knihovníčka a hlásateľka v obecnom rozhlase. Len čo dosiahla dôchodkový vek, odchádza z tohoto miesta do dôchodku. Brigádnicky však pracuje pre družstvo Dopleta a v okolitých dedinách ponúka objednávky na kolorované fotografie... Konečne dúfa, že bude mať čas na písanie.

Od roku 1976 pokračuje v stretávaní sa s českou lingvistkou PhDr. Milenou Hübschmannovou, ktorá zasvätila svoj život štúdiu rómskeho jazyka a propagácii rómskych osobností a rómskej literatúry na Slovensku, v Čechách i vo svete. Elena Lacková sa s ňou zoznámila ešte jako so 17-ročnou študentkou orientálnych jazykov Filologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Ich vzájomné stretnutie bolo prospešné pre obdive. Vďaka Elene Lackovej spoznávala Milena Hübschmannová Rómov na Slovensku a vďaka Milene Hübschmannovej vzniklo dielo Narodila jsem se pod šťastnou hviezdou / Uľiľom tel bachtaľi čercheň, ktoré je spracovaním autobiografie Eleny Lackovej na základe jej autentického rozprávania, ktoré Milena Hübschmannová chodievala viac jako osem rokov zaznamenávať na magnetofónové pásky. Dielo bolo ukončené v roku 1986 - prepísané, preložené do češtiny a autorizované rozprávačkou, aby napokon vyšlo v knižnej podobe v roku 1997 v Prahe (Vydavateľstvo Triáda). Dnes už poznáme jeho anglickú i francúzsku verziu... Okrem toho Milena Hübschamnová pomohla Elene Lackovej, aby niektoré jej práce uzreli svetlo sveta skôr v Čechách jako na Slovensku. V roku 1988 uviedol jej hru Žužika Český rozhlas. Hra získala v roku 1989 cenu v Žatve Českého rozhlasu a cenu Prix Bohemia na Festivale rozhlasových hier v Plzni.

Do rómskeho sebauvedomovacieho procesu vstupuje Elena Lacková znova v období -nežnej- revolúcie v roku 1989 a v roku 1990 sa stáva predsedníčkou Kultúrneho zväzu rómskej národnosti na Slovensku (vznik 8. mája 1990, Prešov). Elena Lacková znova nachádza zmysel svojho života - venuje sa znovuoživeniu rómskych hudobných tradícií v rodnom Veľkom Šariši, podporuje vznik rómskych folklórnych hudobných skupín a folklórnych súborov na východnom Slovensku, organizuje prvé rómske festivaly a rôzne kultúrne podujatia, angažuje sa za uznanie národnej svojbytnosti Rómov i v politickom hnutí Rómov. Pod jej vedením sa Kultúrny zväz rómskej národnosti stáva prvým vydavateľom prvého celoštátneho periodika pre Rómov Romano ľil (september 1991 - september 1992, Prešov).

V roku 1992 jej na Slovensku konečne vychádza prvá kniha - súbor pôvodných rómskych rozprávok v slovenskom i rómskom jazyku Rómske rozprávky / Romane paramisa (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, preklad do rómčiny PhDr. František Godla). Náklad knihy je vysoký - až 10.000 kusov a Elena Lacková cestuje s prezentáciou po celom Slovensku i v Čechách - rozdáva knihy a stretá sa s deťmi i s pedagógmi. Od roku 1993 je Elena Lacková členkou Spolku slovenských spisovateľov.

V roku 1995 ocenila Univerzita J. E. Purkyně v Ústí nad Labem Elenu Lackovú diplomom Za rozvoj rómskej kultúry. V roku 2000 si Slovensko po prvý raz oficiálne pripomenulo Pamätným dňom obete rasového násilia a holokaustu (9. septembra) - pri tejto príležitosti udelil prezident SR Elene Lackovej pamätnú medailu za celoživotné úsilie priblížiť hodnoty rómskeho národa majoritnej spoločnosti a za umelecké stvárnenie holokaustu Rómov. Je nositeľkou štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra III. triedy, ktorý prevzala z rúk prezdenta Rudolfa Schustera 3. septembra 2001 pri príležitosti Dňa Ústavy SR. Po prvý raz v dejinách bolo takéto vysoké štátne vyznamenanie udelené aj občanovi rómskej národnosti.

Od roku 1996, vo veku 75 rokov, začína s novou intenzitou spoluprácu s redakciou celoslovenského rómskeho periodika Romano nevo ľil, kde pravidelne publikuje nielen poviedky a poéziu, ale aj energicky a angažovane komentuje dianie v politickom živote Rómov i majority. S vydavateľom tohoto periodika (združenie JEKHETANE - SPOLU) vstupuje do jeho ďalších aktivít zameraných na propragáciu rómskeho umenia a zmierňovania rasového napätia - zúčastňuje sa cyklu 26 umelecko-výchovných koncertov -SPOZNAJME SA- (1997 - 1999) v 10 mestách Slovenska, ktorých cieľom bolo priblížiť hodnoty rómskeho národa a rómskych osobností´majoritnej verejnosti a povzbudenie ľudského a občianskeho sebavedomia Rómov. Osobne vystupuje na javiskách a neopakovateľným spôsobom, s obrovskou ľudskou charizmou, recituje svoje básne. V rokoch 1998 - 2002 absolvuje s redakciou Romano nevo ľil viac jako 300 besied s rómskymi i nerómskymi deťmi v školách a knižniaciach na celom Slovensku.

Úmrtie: 1. januára 2003, Košice

Viac nižšie

Zdroj:
http://romanejile.sk/sk/literatura/romski-basnici-spisovatelia/65-elena-lackova (Založil/a: Peter Krčmárik)