Oceán na konci ulice

K tomuto dielu som sa dostala tak pred rokom. A neviem ako je to možné, ale pamätám si svoje prvotné pocity z nej. Nesklamala, nenadchla. Nenahnevala, nepotešila. Mala som z nej zvláštny pocit, ani zlý, ani dobrý. Jednoducho to bola kniha, ktorú som vrátila na poličku a zabudla, o čom vlastne bola. Len občasné zahliadnutie jej chrbta mi vynorilo nepatrné spomienky na dielo, ktoré vo mne nezanechalo takmer žiaden pocit. No rozhodla som sa k nej vrátiť a môžem povedať, že som spravila tú najrozumnejšiu vec, ktorá ma mohla napadnúť. Tentokrát som čítala pozornejšie, vnímala autorové slová a celý príbeh mi začínal dávať zmysel. A po dočítaní, verte či nie, som pocítila ten pravý pocit z nej. Bolo to nadšenie. Skutočné nadšenie zo skvelo napísaného diela, ktoré nie je obyčajné, ale plné originality a veľkého talentu, ktorý v sebe má Neil Gaiman. Pre mňa jednoznačne zážitok, plný skrytých významov a deja, ktorý je uveriteľnejší ako niektoré knihy, ktorých príbehy sú vsadené do reality. A to zásluhou už spomínaného autora, ktorý sa dokázal vcítiť do svojich postáv, zmeniť sa na sedem ročného chlapca a vnímať, cítiť, premýšľať tak ako to vedia deti. Ťažko sa opisuje moje nadšenie z tejto knihy, pretože sa to jednoducho nedá. Tento príbeh bol zvláštny no zároveň geniálny, nepredvídateľný a nedokážem ho opísať bez toho, aby som niečo neprezradila. Nejde to, knihu si musíte prečítať, pretože ja vám toho veľa nepoviem. Len toľko, že je to úžasné dielo od skvelého autora, ktoré stojí za to. Myslím, že som musela na túto knihu v istom zmysle dospieť, aby som ju aj pochopila. A pochopila i to, že na konci ulice je skutočný oceán...

Magická a poetická kniha plná hlbokých úvah o živote aj smrti. Nie je to klasický Gaiman, na ktorého sme zvyknutí, ale má čím zaujať a prečítať sa dá pokojne aj na jeden nádych, ak si jej čítanie nebudete vedome spomaľovať a vychutnávať.

Neil a jeho tvorba sú mi nie celkom neznáme. Mojou prvou prečítanou knihou od neho bola Severská mytológia a možno to bola chyba :D Začala som z nesprávneho konca. Mytológia sa mi páčila, dostala som presne to, čo som si pod názvom a obálkou predstavovala. Ďalej som na instagrame zahliadla Koralínu, a tak som si ju požičala z knižnice. Veď vyskúšam. Bola som na vážkach, ako tú knihu (o)hodnotiť. Zvláštna, je asi to správne pomenovanie. Trochu reality, trochu snenia a šmrncnuté hororom. Ale Oceán na konci ulice mi sadol ešte menej. Je celkom možné, že som ešte nedorástla do Gaimanovho druhu fantázie. Skĺby toho viac a u mňa to nefunguje. Miestami by som povedala, že je príbeh určený deťom(našťastie som to nečítala s Pauli), pretože situácie, opisy a celkové myšlienkové pochody hlavného hrdinu boli naozaj jednoduché. Z ničoho nič sa to zvrhlo na hororové fantasy, kedy aj mne behal mráz po chrbte(nepreháňam). A to nevravím o tom, ako 7 ročný chlapec opisuje sex svojho otca a pestúnky 0_0 Táto scéna tam pôsobila vulgárne a nevhodne. Avšak. Ak opomeniem pár vecí, nebolo to zlé čítanie. Na menej ako 200 stranách Neil opísal, ako vnímajú svet deti, ako sa ich dotýkajú neprávosti a krivdy, a to fantastično, to už nechám na posúdenie vám. Či sa vám autorove diela dostanú pod kožu, alebo vám jednoducho takéto “extrém”fantasy neulahodí. U mňa je to len slabší priemer(predošlé mnou čítané Gaimanovky boli určite lepšie)

“Ak máte na strach nejaký konkrétny, viditeľný dôvod, je to lepšie, ako sa báť niečoho, čo môže byť čímkoľvek.”
-
Neil Gaiman, autor, ktorého netreba extra predstavovať. Buď ho zbožňujete, alebo je vaša cesta k nemu zarúbaná. Ja som skôr tím A i keď pri tomto diele som bola tak trochu na vážkach.
Oceán na konci ulice je fantasy - pre deti? - možno a možno ani nie, - pre dospelých? - určite áno, rozhodne je to však fascinujúci príbeh.
Hlavným hrdinom tohto príbehu je opäť chlapec, tak ako i v Knihe hřbitova, zároveň je i bezmenným rozprávačom. To, že sa jeho meno nedozvieme, si čitateľ (možno a možno i nie) uvedomí až na konci.
Všetko sa začalo pred štyridsiatimi rokmi, keď bol samotný rozprávač ešte len sedemročný chlapec. Vtedy auto jeho rodičov ukradol podnájomník a spáchal v ňom samovraždu, čím prebudil prastaré sily a odvtedy sa diali veci, ktoré by sa udiať nemali a hlavne nie sedemročnému chlapcovi. Niektoré scény boli na mňa brutálne snáď až príliš a nie som si vôbec istá akej vekovej skupine teenagerov by som túto knihu odporučila.
-
“Chápal som, že realita, ako ju poznám, je iba tenká poleva na obrovskej narodeninovej torte plnej červov, nočných mor a hladu. Videl som svet zvonka a z výšky. Videl som, že pod realitou existujú ďalšie cesty a brány. To všetko som videl a chápal som to. Napĺňalo mi to dušu rovnako ako vody oceána telo.”
-
Tak ako v každom Gaimanovom príbehu tu nájdeme zopár silných postáv: či už ženského alebo mužského pohlavia, s dobrými alebo zlými pohnútkami. Najviac však u mňa zarezonovala postava otca, ale nie v pozitívnom svetle.
Oceán na konci ulice mi svojou ponurosťou a ťaživou atmosférou pripomenul knihu Sedem minút po polnoci, obsahovo sa ale samozrejme porovnávať nedajú.
-
“Detstvo mi nechýba, ale chýba mi to, ako som si vedel nájsť potešenie v drobnostiach, zatiaľ čo sa svet okolo mňa rozpadal na kusy. Nemohol som ovplyvniť svoj život, nemohol som len tak obísť veci, ľudí alebo bolestné momenty, ale nachádzal som radosť vo veciach, pri ktorých som mohol byť šťastný.”
-
Ak máte radi fantasy a Gaimana, tak nie je čo riešiť, kniha sa vám bude určite páčiť. Ak ste ešte s Gaimanom nemali tú česť, tak by som vám na začiatok odporučila skôr jeho ďalší román Knihu hřbitova, ktorú som nedávno počúvala ako audioknihu a bola naozaj skvele spracovaná.