Atalanta

Atalanta, Atalanta, ty si mi dala inak zabrať! Možno to bolo spôsobené aj tým, že rozprávačka trávila pomerne veľa času vnútorným monológom, takže na nejaký pokec jej nezostával priestor. Plavbu na palube Argo som si otitulovala podnadpisom "Mindžujeme na lodi" - Atalantu sralo vari všetko. Ako na ňu čumia, ako ju prehliadajú, že sa schyľuje k boju, že sa nebojuje dosť, že ju bolia ramená, že nemôže ukázať čoho je schopná...okej, tú bolesť ramien beriem, ja by som s veslom zvládla tak zábery, než by mi odpadli končatiny - a tými dvoma myslím dopredu a dozadu.

Keď prerozprávate notoricky známy príbeh s pevnou osnovou, veľmi si nemôžete vyskakovať, no páči sa mi, že autorka využila na maximum aj ten obmedzený priestor na manévrovanie. Atalantu teda vmanévrovala do Meleagrovho náručia - priateľstvo prerástlo do niečoho intenzívnejšieho a slúži im ku cti, že po sebe neskočili hneď, ako sa zdvihli kotvy. Veľmi sa mi páčilo tiež prepojenie na iné mýty - stretneme sa napríklad s Heraklom, ktorý opäť nie je Kevin Sorbo, alebo budeme pozorovať Iasona a Medeiu na ich krvavej púti za vlastnými cieľmi.

Autorka síce Atalante nevytvorila happyend šitý na mieru, ktorý jej napriek tomu bude sedieť ako volovi tiara, no predsa jej príbeh ukončila menej drasticky. To ma potešilo, lebo hoci som občas Atalantu nedokázala pochopiť (nebojí sa znásilnenia kentaurami, ale z pohyblivých útesov si skoro cvrkne do tuniky), dokázala si získať moje sympatie do takej miery, aby som jej priala ak nie šťastný, tak aspoň uspokojivý koniec.

Atalanta je výborný príbeh. Autorke sa vydarilo prepracovať mytologický príbeh Atalanty. Grécka mytológia ma obzvlášť zaujíma, a zatiaľ som sa jej venoval len na strednej škole, tak je čas sa do toho pustiť znova.

Atalantu nechali ako batoľa v lese, kde sa o ňu potom starala medvedica. Neskôr si ju do opatery vzala samotná bohyňa Artemis. Hrdinka bola celý čas vychovávaná v lese s nymfami a lesný život jej svedčil, no ako náhle stretla v lese lovca, do ktorého sa nepatrne zamilovala, zistila, že do toho sveta nepatrí. Artemis posiela Atalantu na hrdinskú výpravu, ktorej sa zúčastní aj Herakles. Mala to ťažké medzi hrdinami ako jediná žena a prenasleduje ju ešte aj proroctvo, ktoré ju varuje, aby sa nikdy nevydávala.

Hrdinka má veľa zvláštnych schopností. Je neuveriteľná v behu. Žiaden z bohov jej nedokáže konkurovať a podarí sa to len jednému mužovi. Vynikajúco ovláda prácu s lukom. Vždy sa vie trafiť do slabého miesta a myslím si, že keby vtedy žil Achilles, tak by mu vedela trafiť pätu. Achilles žil, len bol ešte ako batoľa, taký menší dodatok. :)

...Som divoká a slobodná. Som Atalanta...
Žena ktorá sa chcela vyrovnať mužom, ale zostať verná sama sebe.
Súhlasím s tyrkySOVA, že Atalanta bola večne nespokojná ,ale keď tak nad tým premýšľam tak ma to celkom pobavilo, lebo v tom som sa s ňou dokázala stotožniť. Ženy niekedy nevedia úplne presne čo chcú
Páčil sa mi lyrickejší jazyk knihy, ktorý však podľa mňa nespôsobuje spomalenie deja ale podčiarkuje magično príbehu o Atalante.